Púchov

Púchovská
dolina bola postupne osídľovaná tak, ako celé teritórium
severozápadného Slovenska. Krajina, chránená horstvami Bielych karpát a
Javorníkov, vyhovovala už ľuďom doby kamennej. Dôkazom toho sú kosti
mamuta, lopatka jeleňa a parohy soba z Púchovskej skaly i kamenné
nástroje z Horných Kočkoviec. Najväčšie objavy z obdobia paleolitu a
neolitu uskutočnil na Púchovskej skale barón Emil Friedrich Johannes
Hoening O Carroll, ktorý sa do archeologickej histórie Slovenska i
Púchova a jeho okolia zapísal predovšetkým predmetmi, dokladajúcimi
obdobie tzv. púchovskej kultúry, teda obdobie dvoch storočí pred naším
letopočtom a troch storočí nášho letopočtu.

Obyvateľmi Púchovskej doliny boli predovšetkým ľudia so vzťahom
k chovu dobytka, najmä oviec a kôz. Neskôr tu vyraznejšie stopy
zanechali predovšetkým Kelti, o ktorých vieme, že boli dobrými roľníkmi
a remeselníkmi a žili aj na území severozápadného Slovenska v období 4.
až 1. st. pred Kristom. Zatiaľ najstarším nálezom z tohoto obdobia je
brúsená kamenná sekerka z Mestečka. Z komunikačného hľadiska možno
hovoriť o existencii cesty, vedúcej z Poodria na stredné Považie cez
Lyský priesmyk s vyústením v Púchove, a to už v dobe rímskej.

V nasledujúcom období, po narodení Krista, sa územie
severozápadného Slovenska zmietalo v neustálych šarvátkach s národmi
nájazdníkov. Neskôr, po víťaznej bitke s vojskami veľkomoravského
kniežaťa Mojmíra II., bolo toto územie vystavené Maďarom, ktorí
cieľavedome slovanské písomnosti likvidovali a ešte cieľavedomejšie
slovanskú krajinu maďarizovali. Preto je prakticky celé tisícročie po
narodení Krista história Púchovskej doliny dosť nejasná a možno ju
rekonštuovať len popri iných, veľmi skúpych písomných zmienkach.

História obcí Púchovskej doliny bezprostredne súvisí s hradom
Lednica. Roku 1471 sa v súpise lednického panstva spomína 22 osád:
Nimnica, Upohlav, Ihrište, Mostište, Mestečko, Dohňany, Lúky, Veľké
Lúky, Bezdedov, Streženice, Horenice, Lednické Rovne, Horná Breznica,
Dolná Breznica, Kvášov, Zubák, Zbora, Hoštiná, Lysá, Okrut, Púchov a
Lednica. V tom čase bol majiteľom lednického panstva Václav
Bielik. Roku 1475 kráľ Matej Korvín donačnou listinou celé panstvo
daroval Petrovi Nehézovi, v nej sa spomínajú aj ďalšie osady: Dubková,
Kátliny, Vydrná a Zariečie.

V období tureckých rabovačiek nebola ušetrená ani Púchovská
dolina. Za krátky čas bola vyrabovaná až po Lúky, do otroctva bolo
odvlečených 13 000 ľudí. Pri druhej tureckej rabovačke boli unesené aj
viaceré ženy. Po týchto nájazdoch bola dolina oslabená, a tak museli
poddaní odvádzať čiastky z úrody a zúčastňovať sa povinnej roboty pre
pánov.

Koniec 19. a začiatok 20. storočia je obdobím nekompromisného
pomaďarčovania slovenskej časti Uhorska, o čom svedčia aj úradné názvy
obcí Púchovskej doliny. V čase 1. svetovej vojny museli narukovať aj
muži z doliny, súčasne bolo rekvírované obilie, ale aj kone a povozy.
Roku 1918, po vytvorení Slovenskej národnej rady vznikali Miestne
výbory SNR. Obce Púchovskej doliny sa pokojne včlenili do nového štátu
Československej republiky, z územnosprávneho hľadiska patrili do okresu
Púchov. Po vypuknutí 2. svetovej vojny museli muži opäť narukovať a
viacerí na frontoch aj padli. Obyvatelia, ktorí zostali doma sa
zapojili do partizánskeho protifašistického odboja. Obce Dohňany,
Mostište, Zbora boli oslobodené 1. mája 1945 príslušníkmi rumunských
ozbrojených zborov. V období kolektivizmu boli vytvorené jednotné
roľnícke družstvá, Púchovská dolina bola postupne elektrifikovaná,
začali premávať pravidelné autobusové linky do jednotlivých obcí,
budovali sa nové kultúrne domy, zriaďovali sa kiná.